Novo = Naopak

(úvod) 

To, čo je vo vývoji ľudstva nové, je to, že nám každodenne nejde o život.

Dohliadnuť, čo všetko to znamená, je obrovské.

Celé telo máme vystavané tak, aby prežilo (v divokej prírode, v bojoch, v nepohode, v nedostatku). Dnes - vďaka za to! - nemáme v našej zemi vojnu a nevládnu tu lúpežnícke bandy. Potravy máme dostatok, a vytvorili sme si sociálny systém, v ktorom je možné prežiť pre každého.

Vývoj ľudstva by sa mohol začať orientovať na kvalitu života, a nie už len na prežitie.

No všetky "vnútorné nastavenia" nášho tela i duše sú orientované na prežitie a odhaľovanie možných nebezpečí... Z toho vyplýva paradoxná situácia, že hoci sa máme dobre (oproti iným častiam Zeme, kde stále ľudia zomierajú i od hladu), stále viac ľudí má depresiu a nemá sa dobre.

Zmeniť nastavenie na zlepšovanie kvality života sa nedá len z hlavy. Lebo "čosi v nás" verí v nebezpečie a to "čosi" má nad nami oveľa väčšiu moc, než by sme boli ochotní z hlavy pripustiť. - Ak podvedomie je rýchlejšie než vedomie, a ak podvedomie súvisí s dušou, a ak duša prichádza k nám i zvonku, v tom, ako zažívame jednotlivé situácie - kto z nás má toto plne vo vedomí? Ako ovplyvňujeme, čo "sa nám deje"? - Verím, že je stále viac ľudí, ktorí idú týmto smerom. Pre tých píšem to nižšie. Inak by ste sa mohli uraziť, že si o Vás myslím ... napríklad toto:

Podľa mňa tomuto všetkému veríme (alebo časť nás v to stále verí),

a podľa mňa je to všetko dnes kus inak... alebo úplne naopak:

- Len niektorí sú guru, učiteľmi či kráľmi - treba vedieť svoje miesto;

- Nerozhodujeme o všetkom - je potreba podriadiť sa vonkajšej autorite - človeku, morálke, pravidlám, potrebám...;

- Rozum rozhoduje najlepšie - je to vrchol vývoja v nás;

- Mužské/jangové kvality nás dovedú ďalej vo vývoji (cieľavedomosť, štruktúra, úsilie, sebaobmedzenie...); rovnoprávnosť žien spočíva v tom, že sú schopné sa toto naučiť;

- Sme ako ľudia rovnakí, a k mieru nás dovedie ak sa sústredíme na túto rovnakosť;

- Umenie života spočíva v sebaprekonaní sa (duše/pocitov, potrieb, tela, seba);

- Ide o to si čo najviac zjednodušiť život technikou - to zlepší život samo osebe;

- Protiklady sú dané (dobro-zlo, správne-nesprávne, ...) a pre všetkých rovnaké - je potreba naučiť sa voliť to lepšie, je potreba byť dobrý;

- Je dobré byť schopný úsudku a hodnotenia (porovnávania, pomeriavania síl, ...);

- Vždy je niečo lepšie a niečo horšie;

- Ľudí je možné viesť /k mieru, spolupráci/ len cez hierarchiu a racionalitu.

Hlavou, vedomím, uvažovaním či skúsenosťou sme možno už došli k tomu rázcestiu, že to "nie je len tak", alebo že "to je inak". Zároveň však čosi v nás stále nasleduje tieto staré, dobré pravdy. Niekedy sú to len náznaky, ktoré sa môžeme učiť zachytiť.

A niekedy nás "osud" dovedie do vzťahov alebo situácií, že život okolo nás je akoby utváraný niečím z týchto presvedčení (riadiť sa tým, čo potrebujú milovaní, a nevnímať až tak svoje potreby; zdôvodňovať to, čo chcem nejakou filozofiou či pravdou; nenasledovať intuíciu ale vždy rozum; oddych, rozptýlenie, chaos, emócie...podriadiť cieľavedomosti, jasnosti, ideálom; snažiť sa spory riešiť na základe toho kto mal pravdu, kto hovoril to správne/lepšie/podstatné; snažiť sa docieliť ... /hocičo / vhľad, schopnosti, výsledky je viac než byť aký som; ak je niekto proti mne, nemá vlohu smerovať k mieru, musím mu ju vnútiť... a pod.

Už C.Jung povedal: ak neurobíte podvedomé vedomým, bude vás podvedomé ovládať a vy to budete nazývať osud. - Tak s týmto súhlasím. A mám za to, že podvedome veríme i veciam, ktoré by sme vedome vôbec nepriznali.

Skúste

test tela.

* * *

Toto všetko sú moje relatívne nové "aha"...

Pred tým by som tomu možno sama neverila. Až keď som dala váhu svojmu zažívaniu, až keď som sa zmierila s tým, že to takto mám, začala som stretávať ľudí, ktorí to majú podobne. Pred tým som si pripadala proste iná než všetci ostatní... A keď z toho "iného" sa stalo v istom zmysle "normálne", začala som premýšľať, prečo sa to neučí v školách, prečo mi to niekto nepovedal...

A prečo máme sami v sebe taký vzdor to prijať, taký odpor voči tomu (aj ja, stále znova). Prišla som na nižšie napísané. - Určitý kontext, ktorý vyplýva - aj - z mojich ezoterných štúdií, aj z mojej intuície... atd. To, čo sem píšem, na to som si prišla sama, a som v tom zatiaľ osamelá. Nie je mojím zámerom o tom nikoho presviedčať. Píšem o tom, lebo možno sú i iní v tomto osamelí. Tak aby sme sa našli:-). - Sú to proste také moje osobné a osobne vnímané "pravdy". Verím, že každý nejaké také má.

* * *

Mám za to, že ľudstvo vládne novým vedomím. Bežne ho používame, považujeme ho za bežné, len nevieme, že je nové. Pre mňa je to tak, že sme tu na Zemi boli už veľakrát (a tí, čo to majú inak, hovoria o informáciách uložených v našom epigenetickom kóde - teda informácie z celej minulosti ľudstva uložené v našom tele, v génoch). A veľkú časť tej našej minulosti, či minulosti celého ľudstva, ktorú v sebe nesieme, sme čosi rozvíjali. To najväčšie Múdro celých tisícročí bolo votkané do bežného života mnohých kultúr, do toho, čo rozvíjali ako majstrovstvo, a do ich ideálov a vhľadov, ktoré ctili.

Niektoré z nich sa uchovali...

Majstri mnohých kultúr cvičili vedomie, ktoré bolo pre mnohých iných, bežných ľudí, nedosiahnuteľné, napr.

- odpútanie sa od pocitov, túžob;

- prekonanie potrieb tela i duše;

- rozšírenie vedomia za hranice tela;

- pozdvihnutie sa k vyššej múdrosti;

- podriadenie svojho života zákonitostiam vyšších ideálov (morálky, duchovna, múdrosti učiteľov, spoločenského poriadku, náboženstva);

- slúženie tým, ktorí tieto ideály stelesňovali (kráľom, cirkvi, šľachte, guruom, vodcom ľudstva);

- vnímanie protikladov (dobra-zla, správneho-nesprávneho, jin-jang, svetlo-tma - polarita sveta) a vedomé rozhodovanie sa pre ten lepší z nich - pre "svetlo" či "dobro";

ale aj

- rozvíjanie logiky, rozumu

- prekonanie boja o život vedomím, a neskôr raciom

- uprednostnenie mužskej kvality ducha, logiky, racionálnych riešení a striedmosti pred aspektami ženskými (chaos, premenlivosť, citlivosť, emócie) ako cesty k cnostiam, k duchovnosti, a neskôr k vedeckému ponímaniu sveta

- prijatie hierarchie "čakier" i hierarchie vonkajšej ako cesty pre človeka (ovládnuť "vyššími čakrami nižšie", vládnutie schopnejších nad neschopnejšími, a pod.).

To všetko sme sa učili státisíce rokov, a posledných 5 tisíc rokov to bolo stále viac oddelené od múdrosti ducha (tzv. kali yuga), ktorý by vnímal vzájomné prepojenie všetkých ľudí (čo v najstarších náukách je prítomné). - Takže človek osamel, a to je že vraj predurčené naším vývojom na zemi - aby sme sa stali slobodnými individualitami. Museli sme prestať "vnímať ducha", tú všadeprítomnú múdrosť, aby sme jej zdroj našli novo v sebe, a novo vytvorili to vzájomné prepojenie, zo svojej slobodnej vôle.

Nuž - to by bolo pekné. Len - ako na to?

* * *

To, čo prinášam ja, a čo tu píšem a v čom sa vzdelávam, je cesta, ktorá už používa naše nové vedomie ako niečo prirodzené

(ono to prirodzené je, len o tom nevieme... ak dáte proti sebe ruky a sústredíte sa na energiu medzi nimi, po krátkom čase cítite brnenie či teplo... To kedysi ľudia cvičili 30 rokov - poznám jedného takého. A starší to necítili. Proste to nebolo bežné. Dnes je možné ešte stretnúť starších ľudí, ktorí nevedia o čom hovoríte ak im to ukážete. Tá zmena sa udiala fakt nedávno.)

Pri Metodickej empatii - psychofonetike využívame imagináciu, inšpiráciu a intuíciu ako nové vnímajúce orgány duše,

pri intuitívnej pedagogike sa učíme hrou a používame vnímanie prúdenia,

pri Human designe sa učíme vnímať svoju vnútornú autoritu, ktorá tam ale už je,

pri knihách, webinároch či workšopoch tvorenia reality a o tom, ako si zmeniť život (či ako zbohatnúť) sa dá prakticky používať naša schopnosť "čarovať" - čiže používať vedomie,

pri eurytmii tým vedomím hýbeme telom...

...a zároveň aj popri týchto všetkých zážitkoch stále znova prichádza človek k tomu, že čosi v ňom mu bráni žiť "život svojich snov".

Čosi v nás sa bráni tomu, čo nám robí dobre v tom, že sme pri tom viac sami sebou - čosi v nás sa bráni empatii, hravosti, tvorivosti, moci nad svojím životom, nášmu pravému ja.

Počujeme o tom či o tom čítame, zažijeme to a celý náš človek sa teší... a prídeme domov, a nerobíme to. Ako to? Alebo máme pochybnosti.

A tak vchádzame do procesov, sebaempatií, sebapremien, úvah, aktivít sebarozvoja,

a tam nachádzame všelijaké protisily... často vnútorných rodičov, minulé zážitky, vnútorné deti, či minulé životy, alebo iné javy ako vinu, hanbu, pochybnosti, hnev, nenávisť... To všetko nám bráni.

A je náročné si to nevyčítať, alebo byť k tomu proste láskavý a prijímajúci.

Katarína Runa to nazýva "KEVIN", náš osobný strážca, ktorého sme poverili nás chrániť... a on to robí, a nevie, že okolnosti sa zmenili. Katarína nabáda k tomu, aby sme boli k nemu láskaví, lebo sme si ho tam sami postavili, aby nás opatroval a ochraňoval... voči novému, čo by nás mohlo viesť do neistoty... (čo ak by to bolo smrteľné??!)

Ja by som navrhla ešte iný pohľad.

Čo ak je to naše Majstrovstvo?

Celé životy sme cvičili a rozvíjali vo vtedajšom "sebarozvoji" čosi, a teraz to máme. Dosiahli sme to. Sme na to hrdí. Používame to. Ako to, že to nefunguje? Ako to, že to neprináša to osvietenie, šťastné vzťahy, pohodu a nadhľad, a to "byť iným vzorom"?!!

...

Ak Vás to zaujíma, pripravila som pre Vás príkladmo pár tých našich "Majstrovstiev", teda toho, čoho sme sa stali majstrami, a ani to nepovažujeme za niečo výnimočné - proste to považujeme za "pravdu", ktorá je predsa "normálna" (no nie?!!)

:-) - po prekliknutí čítajte ďalej (aby to tu nebol taký nekonečný text...:-))